Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Dnes už s tradičným black metalom v celej svojej pôvodnej hudobnej aj ideologickej „čistote“ príliš nepochodíte. Môžete pokojne znieť ako MAYHEM a BURZUM dohromady. U súčasnej poslucháčskej obce, rozmlsanej rôznymi interžánrovými hybridmi a mutantami, si väčšinou neškrtnete. Čudácki ostrovania A FOREST OF STARS preto nenechajú nič náhode – zaujmú, už bez toho, aby ste od nich počuli jediný tón. Vizuálnu prezentáciu majú zvládnutú tak, že len ťažko sa to dalo lepšie. Stačí sa pozrieť na ich webovú stránku, kde vás nútia hrabať sa v cudzom stole, aby ste vydolovali nejaké informácie. Našťastie, aby sme sa chápali, tým sa všetko len začína.
Paradoxne, dnes servírovaní britskí čudáci na minulých zárezoch v jadre kompozícií predvádzali práve to, čo by sa dalo označiť za prvotný, prapôvodný black toho najhrubšieho zrna, a to s riadnou dávkou psychedélie. Prešpikovali ho však množstvom mimožánrových podnetov, ktoré celok dokreslili, vzbudzujúc v divákovi nejednoznačné, často až protichodné pocity. Také, čo niekedy jednoducho neopíšete. Na novinke idú, čo do rozmanitosti a sugestívnosti materiálu, ešte ďalej.
V porovnaní s predchádzajúcou tvorbou prekvapí čitateľnosť a prístupnosť skladieb. Výrazne sa zapracovalo na čistých spevoch, a čo je hlavné, nahrávka je konečne riadne zvukovo ošetrená. Prestávate tak mať pocit, že ide o produkt najhlbšieho undergroundu. Pivničná špina a občasné vyslovene kakofonické plochy Oportunistických zlodejov jari sú v podstate pasé. Štrukturálne je novinka relatívne user-friendly – aspoň v medziach black metalu. Je to spôsobené hojným výskytom akustických záchytných bodov. Najmä husle, miestami skvele rozvŕzgané, sa ozývajú častejšie, ako by sa mnohí odvážili predpokladať.
To však neznamená, že by „A Shadowplay For Yesterdays“ mali prednostne oceniť menej komplikovaní jedinci. Napriek nečakanej prístupnosti nejde o záležitosť, ktorú pokoríte tretím vypočutím, dobiehajúc povestnú električku (u nás v redakcii inak bežný postup). Viktoriánski gentlemani si na hodinovej ploche pre poslucháča prichystali množstvo rôznorodých podnetov, ktoré nejde s patričným pôžitkom vstrebať okamžite. Kto si v hudbe pojem progresivita spája aj s kompozičnou pestrosťou, mal by zdvihnúť zrak a zbystriť sluch.
Nahrávka, hoci na pohľad tvrdá a vystavaná v základoch na mohutných blackmetalových pilieroch, nevsádza primárne na energickosť a živelnosť hudobného prejavu. Na skladbách vidno, že nevznikli za jednu noc. Je cítiť rozvážny prístup. Briti často šetria palivom, nenadrapujú sa s cieľom vytvoriť čo najväčšie hlukové steny z dôvodu, že „to tak má predsa byť“. Naopak, čiernou sú často nakreslené len kontúry, atmosféricky ladiace s podstatou subžánru, takže stále nikto nezapochybuje, kam si tento výtvor zaradiť.
Vnímam to ako znak istej kompozičnej vyspelosti. Ak ste so mnou na jednej vlne, budete spokojní s dôrazom na periférne dianie na miestach, kde by iní rozpútali besné, no hlavne predvídateľné inferno, aké si už dnešný rozmlsaný poslucháč skôr odzíva, ako vychutná. A ak vďaka tomu majú následne vypäté momenty väčšiu váhu a ice-time celej kolekcie vo vašom prehrávači sa predĺži, chválou šetriť netreba.
Novinka príjemne prekvapila. Oproti minulosti sú na nej neporovnateľne precíznejšia inštrumentálna robota, výborný zvuk, progresívny nádych mnohých skladieb a cit pre príťažlivú ťaživú atmosféru. Briti sa však neberú až tak vážne: kvičiace prasce v úvode „Gatherer Of The Pure“ dajú napr. spomenúť na minuloročnú krasojazdu vtipálkov PESTE NOIRE. Je toho viac, ale načo spoilovať? Presvedčte sa sami, že z Britov vyrástla povšimnutia hodná formácia, od ktorej sa ešte môžeme dočkať zaujímavých vecí.
Nečakal som veľa. Otrepaná fráza o treťom rozhodujúcom albume však má pozitívnu dohru a novinka je príťažlivým divadielkom. Už teraz som zvedavý, čo sa bude diať ďalej.
1. Directionless Resurrectionist
2. Prey Tell Of The Church Fate
3. A Prophet For A Pound Of Flesh
4. The Blight Of God's Acre
5. Man's Laughter
6. The Underside Of Eden
7. Gatherer Of The Pure
8. Left Behind As Static
9. Corvus Corona Part 1
10. Corvus Corona Part 2
11. Dead Love (Bonus)
A FOREST OF STARS ma v prvom rade upútali skvelým klipom k skladbe "Gatherer Of The Pure". Vizuálnu i hudobnú kvalitu v ňom predstavenú v konečnom dôsledku potvrdil aj celý album. "A Shadowplay Of Yesterdays" si berie to najlepšie z dvoch dekád vývoja blackmetalu a integruje to do neo-romantického ľahko avantgardného celku, ktorý má jednoznačne definovateľný vlastný výraz i prekvapivé originálne nápady. Akustické nástroje, práca s náladami, gradácia skladieb sú zvládnuté na jednotku. Pre mňa zatiaľ horúci kandidát na album roka.
27. července 2012
Z HODNOCENÍ ČTENÁŘŮ
Hejnovran
5,5 / 10
Stejná nuda jako předchozí alba. Totálně přeceněná kapela, která je zajímavá maximalně svojí viktoriánskou image.
Progresivní metalcore, který nese všechna stylová klišé, ale rozhodně mu nechybí švih a tempo. A vlastně je to i pestré, od death razance přes deathcore až po djent a melodické vyhrávky. Výsledek je sice takové načančané nic, ale za poslech stojí.
Irové pokračují ve své vizi neotřele pojatého a math rockem ušpiněného post rocku, jako by se stále snažili vyrovnat debutu, kterým se blýskli již v roce 2009. Opět chybí asi jen špetka, aby to bylo na potlesk.
Tento projekt táhne především charakteristický vokál Donovana Melero z HAIL THE SUN, což ve spojení se Sergio Medinou z ROYAL CODA znamená ono emotivně bolavé ukřičené post hardcore inferno, které odkazuje k domovským skupinám obou zmíněných hudebníků.
Rakouská brutální parta si za tematickou oblast své tvorby vybrala sériové vrahy. Je tedy asi logické, že těžiště i jejich třetího alba je deathgrindový nářez. A je to slušná porce třeba pro příznivce belgických ABORTED.
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.